Dvakrát dve zablokované mince.

Dvakrát dve zablokované mince.

Nastupujem do vlaku. Pohodlne si sadám, čo nevidieť prichádza sprievodkyňa. Keďže v stanici kde som nastupoval lístky nepredávali, prosím nech mi predá ona. Pani pozrie do svojho počítača a hovorí „ päťdesiat centov“. Ja rozumiem 40 a dám jej dve dvadsať centové mince. Ona pozrie do dlane a zreteľne artikuluje „päťdesiat prosím“. Pozriem do peňaženky a vidím jednu päťdesiat centovú mincu. Podávam jej ju do dlane k ostatným centom. Ona zovrie päsť a pustí všetky mince do peňaženky. Pomaly sa vzdiaľuje. Tak čo teraz ? Ak to nechám tak budem si to vyčítať, zvýšim mieru nespokojnosti, zlosti na seba, čo by som veru nerád. Pomaly pozorujem stúpajúce emócie, hrozí že zlosť na seba z niejednania vyventilujem na chudere sprievodkyni. Je rozhodnuté. Dvíham ruku na znamenie na čo pani hneď zareaguje. „Čo sa deje ?“ Počiatočné emócie som spotreboval a teraz mi je do smiechu z absurdnej situácie. S úsmevom teda hovorím že by mi mala vrátiť dve dvadsať centové mince, pri tom som ale rozhodnutý prijať akýkoľvek záver. Ona mi nedôverčivo pozrie do očí, v tej chvíli ale viem že je rozhodnuté. Vibrácie z mojej komunikácie mimo zmyslovo skontrolovala na svojom vnútornom detektore lži, nenašla žiadny rozpor medzi mojou rečou a mojím vnútrom, dokonca ani nátlak nenašla. Siaha do peňaženky a podáva mince. „Myslela som že to bola desať centovka“ Krátko si pozrieme do očí. Ona vie že neklamem, ja viem že ona neklame.

V podvečer cestujem naspäť. Prichádzam na stanicu skôr, chcem si nakúpiť. Najskôr ale navštívim wc. Prichádzam k toaletám. Namiesto pani je tam automat, zmena mi veľmi nevonia. No čo už, pokorne čítam inštrukcie. „Vhoďte 30 centov....automat vydáva, ak dáte viac“ A teraz pozor ! Znova siaham do peňaženky a vyťahujem tie isté dvadsať centové mince ako pri sprievodkyni. Vtedy som dal menej o 10 centov ako som mal , teraz dávam viac o 10 centov. Postupne ich hádžem do stroja. Čakám a čakám, ako na vrátenie dvoch dvadsať centoviek pri sprievodkyni.....nič. Zrazu oznam „PORUCHA  ZAVOLAJTE OBSLUHU“ Myslím si koho ? Zasa sprievodkyňu ? O chvíľu sa ale objaví staršia na krátko ostrihaná pani. Ani nečaká na môj útok, poučená z minulosti začne  rozmrzene bez prestávky útokom sama. Pokazil sa stroj ? Zasa musím volať opravára..., desať centov vám už nevrátim..... Švihom  vytiahla kartičku a priložila k stroju, zaznel známy zvuk kedy by som mal vojsť do dverí. Nevchádzam, stojím, zvuk doznieva, pani zmĺkne. Čakám nejaké rozumné vysvetlenie prečo mi nevráti 10 centov. „Treba vojsť keď bzučí“ Už miernejšie upozorňuje pani. Stojím tam ako pes čo nebreše, bez rečí na ňu pozerám. Pani čo najjemnejším hlasom z ľútosťou hovorí že mi nemôže dať moje centy, nedá sa. Znova prikladá kartu k stroju, znova známy bzukot. Teraz už vchádzam a ona so mnou. Znova mi opakuje že mi centy nemôže vrátiť. Teraz mi je už do smiechu z absurdnej situácie ale ešte hovorím vážne. „Myslím že môžeme spísať zápisnicu“ Pani otvorí ústa a pozerá čo bude ďalej. Doneste desať stránkový dotazník nech ho vypíšeme, to sa už ale smejem predstave ako 2 hodiny vypisujem na záchode dotazník, aby som potom možno dostal 10 centov. Pri mojom úsmeve pani vie že žartujem, aj ona sa pousmeje a odchádza.

                                                                                                          Igor Marchevka